Chceli by ste prečítať príbehy ľudí , ktorí sa pokúšali prestať fajčiť , či už úspešne alebo neúspešne ? Tu nájdete odkazy na články ,, ako som prestala fajčiť alebo ako som prestal fajčiť.
Toto je môj príbeh. Osobný príbeh víťazstva nad cigaretami. Rozhodla som sa prestať. Prečo? Pre mňa! Ročne v dôsledku fajčenia na Slovensku zomrie približne 11 000 ľudí.
No ani to nás neodradí, aby sme fajčili. Veď to nemusíme byť práve my. Naučila som sa, že ak chcete prestať fajčiť, prvé, čo musíte urobiť, je naozaj chcieť. Čo sa deje po tomto rozhodnutí? Neviem ani, koľko cigariet denne z nás robí tuhého fajčiara. Ja som to mala tak striedavo, boli dni, keď ich padlo aj desať, inokedy, keď som bola doma s našimi, ani jedna.
Ako mnoho fajčiarov, aj ja som sa klamala, že mám všetko pod kontrolou. Nemala som. Nikdy som vlastne nechcela prestať – tak naozaj. Hovorí sa, že to prvé, čo musíte urobiť, keď chcete prestať fajčiť, je naozaj chcieť. Preto, keď som sa jedno júnové ráno zobudila presne s týmto pocitom, vedela som, že musím konať. Dnes s cigaretami končím!
Veď to musí byť úplne jednoduché, proste si nezapálim a bodka. Keď som sa pýtala kamarátky Zuzky, ako prestala, povedala mi, že sa jednoducho na to vykašľala. Táto veta ma veľmi nakopla, lebo naozaj, v podstate nič iné za tým nie je.
Iba uvedomiť si, že sa máte natoľko radi, že toto svojmu telu už viac robiť nebudete. Žiadne – prestanem, keď dofajčím škatuľku, pretože žiadna nikdy nebude tá posledná. Utekám spočítať zostávajúce cigarety. Jedenásť. Otváram kôš a hádžem doň tri eurá…
Tri eurá… Niekedy v obchode váhame, či si kúpiť o pár eur drahšiu kozmetiku alebo topánky, no vôbec nám neprekáža dávať tri eurá každý druhý deň v podstate za samovraždu. Hlúpe. Zakladám si pokladničku, respektíve zaváraninový pohár, kam budem hádzať tri eurá zakaždým, keď by som si za iných okolností kúpila cigarety. Párkrát ma prepadla chuť, no zatiaľ ju dokážem racionálne odohnať.
https://www.cas.sk/clanok/450564/skutocny-pribeh-ako-som-prestala-fajcit-co-mi-skutocne-pomohlo/
21 dní, presne toľko vraj trvá, kým si závislosť vytvoríte, ale aj sa jej zbavíte. Idem do toho.
14. 2. Tak a je rozhodnuté. Prestávam fajčiť! Bola som prekvapená, že už po 24 hodinách bez cigariet som bola menej unavená a vážne som lepšie vyzerala. Fíha!
15. 2. Nefajčím a som plná odhodlania. Naozaj je to navonok rýchla zmena. A to na nás baby platí.
16. 2. Párty je nebezpečná kombinácia. Recidíva ako svet…
17. 2. Trest za žúr v dyme je opodstatnený. Moje pľúca sa tvária, akoby mali skolabovať, a ja som opäť plná odhodlania. NULA cigariet!
18. 2. Trest sa zdvojnásobil, pretože sa ohlásila chrípka. NULA cigariet.
19. – 25. 2. Stále bez cigariet.
26. 2. Tento pondelok zamával s každým z nás. Správa o vražde Jána Kuciaka a jeho priateľky mnou tak otriasla, že som to musela rozdýchať po svojom. Päť cigariet.
27. 2. Stále v šoku, stále v dyme. Šesť cigariet.
28. 2. Vravím si, dofajčím škatuľku a koniec!
1. 3. NULA cigariet.
2. 3. Vydržala som len deň a som v tom zas.
6. 3. Začínam si myslieť, že to nikdy nezvládnem, že som slaboch prvej triedy.
7. 3. Vzdávam to. Som závislák. Skúšala som prestať už ikskrát, aj som prestala, ale vždy aj začala. Lebo, ako sa vraví, prestať fajčiť nie je ťažké, ťažké je opäť nezačať. Nedávno som si opäť vstúpila do svedomia a povedala si, že hádam už aj stačilo. „Nevyzerá to dobre, necítiš sa dobre, nevoniaš dobre. Prečo v tom pokračovať?“ hovorí anjel na jednom pleci.
Čert na druhom mi vraví: „Len si daj, čo sa budeš trápiť, stres je aj tak horší ako jedna ciga, uvoľníš sa, zrelaxuješ.“
https://emma.pluska.sk/lifestyle/dennik-ne-fajciarky-susala-som-skoncit-cigaretami-tych-21-dni-odvykacky-bolo-poriadne-peklo
Ako sa to celé to fajčenie začalo?
Myslím že úplne nevinne, doma fajčil otec a tak, keď sme ho pri fajčení pozorovali, bolo len otázkou času, kedy to vyskúšame aj my deti ?
Nájsť a ukradnúť zopár cigariet otcovi keď sa niekde pozabudol nebol žiaden problém, skôr myslím že to bolo len o tom kedy nazbieram kúsok odvahy ,zo strachu že ma pritom niekto zbadá.
Prvý pokus dopadol prichytením starkou ,ktorá nás zato poriadne vyhrešila. Veľmi nás babkine vyhrážky nevyľakali, a skúšali sme ďalej až to prerástlo do zvyku z frajeriny, predvádzania sa pred rovesníkmi, ale v podstate sme pofajčievali len tak sporadicky po večeroch s partiou. Neskôr na strednej škole to už bolo častejšie už sme utekali fajčiť pri každej aj tej najmenšej príležitosti.
A keď potom v práci sa chcel človek troška uliať z roboty šiel na tzv. fajčiarsku a aj keď bolo zopár pokusov prestať fajčiť stále sa našla nejaká (rozumná) výhovorka prečo teraz ešte neprestávať? , nepomáhali ani žiadne prosby ba ani vyhrážky od najbližších.
Vždy som tvrdil ,že mi nerobí žiaden problém prestať fajčiť hoc aj teraz hneď ale ešte sa mi nechce bola moja obľúbená seba klamná odpoveď.
Spomínam si na situáciu keď som šiel do prace musel som mať zásobu cigariet ináč sa ma zmocnil taký nepríjemný pocit, čo keď vyfajčím všetky , čo potom budem robiť , v nočnom bufete moju značku nemali a tak som musel byť poriadne zásobený troma, štyrmi niekedy aj viacerými krabičkami.
Prerástlo to až tak ďaleko , že sa mi už v práci posmievali že bez cigarety si ma už nevedia ani len predstaviť. A tak som sa čisto zo zvedavosti rozhodol že si zrátam koľko cigariet za tu nočnú zmenu vyfajčím … a to číslo ma teda poriadne zarazilo (48) fúúú povedal som si “no teda to je poriadne číslo” tuhí fajčiari v robote za zmenu vyfajčili tak 15 až 20 cigariet a ja 48???
Vtedy som si povedal že to asi treba troška obmedziť, zredukovať, a tak som začal troška obmedzovať, no veľmi sa mi nedarilo a prestať sa mi nechcelo, asi som nebol pripravený.
Veronika môj zlozvyk vôbec neriešila, je to tvoja vec vravela, nenútila ma , nevydierala citovo “prestaň, lebo inak… alebo vyber si buď ja alebo cigarety “ ako to už býva vo väčšine vzťahov, koniec koncov na mňa by to aj tak neplatilo som akýsi rebel od kosti.
Všetko zakázané má vždy akosi viac lákalo…chodili sme do reštaurácií a vyberali sme si miesta pre nefajčiarov, ale keď sme vyšli von hneď som si zapálil a Veronika to rešpektovala, bola to taká naša tichá dohoda. V aute som nefajčil, vždy iba pod holým nebom ?
https://www.veronikaocipova.sk/ako-som-prestal-fajcit-zo-sekundy-na-sekundu/
Pred pol rokom som prestal fajčiť. A v ten istý deň sa mi narodila dcéra. Neviem presne, aká je myšlienka knihy Muži sú z Marsu, ženy z Venuše, ale ja som na pôrodnej sále Vyškovskej nemocnice musel rozhodne vyzerať, ako keby som priletel z Marsu.
Nervózne som vykonával úchopy a dotyky, ktoré som pochytil z jednej návštevy predpôrodného kurzu, a pritom som sa zo všetkých síl snažil vyzerať nenútene a vyrovnane. Moja Venušanka chvíľu chodila, chvíľu stála, chvíľu ležala, potom rodila. Ja som stále len stál.
Krátko pred desiatou večer prišlo na svet naše dieťa, mne sa vyhrnuli slzy do očí a ocitol som sa zrazu niekde úplne inde. Ani na Marse, ani na Zemi. Na úplne inej planéte, boli sme tam len my traja a v diaľke mizla vesmírna loď s pôrodnou asistentkou, ktorá nás sem odprevadila. Hrala tam hudba, ktorú som nikdy predtým nepočul, a vo vzduchu bolo tiež cítiť niečo mimozemské.
Inak som nevidel nič iné, ako našu dcéru Dorotku a svoju ženu, ktorá celú dlhú cestu neuveriteľným spôsobom odpilotovala. Možno to vlastne ani žiadna planéta nebola, myslím si, že sme boli mimo akéhokoľvek priestoru.
http://zdravie.cvicte.sk/zdravie-1/ako-som-prestal-fajcit
Mojím cieľom bolo napísať text o tom, ako som sa zbavil závislosti od nikotínu. Písanie mi trvalo mnohonásobne dlhšie, než som plánoval, a dopadlo inak, než malo.
Dofajčím skoro celý balíček, posledné dve cigarety si nechám na rozlúčku s fajčením. Jednu si zapálim hneď po príchode domov, ďalšiu o pol druhej ráno. „Toto je posledná? Toto už nikdy nezažijem?“ vravel som si. Aj tak nechutí zvlášť výnimočne. Je stále rovnako skvelá. Papier horí prirýchlo.
O chvíľu je po všetkom. Uspokojený sa povzbudzujem, zvládnem to. Čo ak to bude tentokrát ľahké a ja naozaj prestanem? Nebolo to ľahké a pre väčšinu ľudí ani nikdy nebude.
Vnútri tela, niekde v oblasti hrudníka cítim zvláštne svrbenie, čudný chtíč, ktorý sa nedá nijako inak zasýtiť. Prechádza postupne cez hrdlo až do hlavy. Som nervózny. Podráždený. Agresívny. Rozhodený. Smutný. Liek je pre túto chvíľu iba jeden. A je tak ľahko dostupný. Opäť to nevydržím a zapálim. A to som nefajčil iba druhý deň.
S hanbou sa v práci ešte pred obedom zatvorím na balkóne. Cigaretu vzrušene otáčam v prstoch. Vložím si ju do úst a zapálim. Koniec cigarety zažiari teplou červenou. Je to skoro ako prvýkrát, zacítim tú odpornú pachuť.
https://dennikn.sk/679706/este-si-jednu-zapalim-kym-prestanem-fajcit/
„Neumieram na soplík. Keď ma ale čosi pichá, hneď ma chytí hystéria, či nemám rakovinu,“ vyznáva sa obľúbený herec
V našej rodine sa všetko točilo okolo krasokorčuľovania. Taktiež sme ale žili aj divadlom, pretože moja mama Eva bola 40 rokov členkou Novej scény. Väčšinu času však otec, mama a aj starší brat Martin trávili na zimnom štadióne Slovan.
Otec bol krasokorčuliarskym trénerom, funkcionárom a rozhodcom. S mamou tvorili pár a venovali sa akrobatickému rock and rollu na ľade. Dokonca ich volali do ľadovej revue do Egypta. Moja mama však nechcela opustiť divadlo, tak ostali na Slovensku.
Mal som asi šesť rokov, keď som sa cítil v rodine ako piate koleso na voze. Okolo mňa sa totiž nič nedialo. Len šesť mesiacov som sa venoval krasokorčuľovaniu, chodieval som na ľad a naučil som sa základné prvky. Po čase ma to však našťastie prestalo baviť. Našťastie mám na mysli z pohľadu mojej mamy, ktorá videla, čo všetko musel absolvovať môj brat, ktorý o šiestej ráno vstával na ľad a o ôsmej už sedel v škole.
Mama mi povedala, že mi „ruky a nohy doláme“, ak sa rozhodnem ísť v jeho šľapajách. Brat sa tomuto športu venuje dodnes. V roku 1989 emigroval do Švédska, kde predtým chodil často trénovať aj otec. Okrem toho, že učí na škole, sa dodnes živí ako tréner krasokorčuľovania.
http://www.preventivne.sk/rozhovor/matej-landl-prestal-fajcit-takto-zhadzuje-kilogramy-navyse.html